Späť na obsah

Ako správne viesť rozhovor

Ako to vyzerá v praxi?

Nie každá obeť vyhľadá poradenstvo, často však navštívi nejaké centrum pre mládež, s cieľom nadviazať kontakt.

Na včasné rozpoznanie takýchto prípadov je potrebná senzibiliácia v spôsoboch správania sa.

Konkrétne príznaky:

  • po použití internetu je dieťa smutné, agresívne, neprítomné
  • vystrašene odkladá mobil, keď sa priblíži dospelý
  • dieťa je utiahnuté do seba, napr. sa s nikým v mládežníckom centre nerozpráva
  • tiché a skôr utiahnuté správanie
  • dieťa je utrápené
  • odmieta chodiť do školy
  • ťažkosti v učení
  • výrazné zhoršenie prospechu
  • somatické príznaky (bolesť hlavy, brucha)
  • dieťa nemá chuť venovať sa doterajším záľubám

Keď si všimneme tieto signály, treba sa pokúsiť o dôverný rozhovor. Príklady, ako začať rozhovor:

  • "Robím si o teba starosti, vyzeráš taký smutný, nie je tak?"
  • "Si taký utiahnutý, trápi ťa niečo?"

Ak sa obeť chce s niekým porozprávať, znamená to, že je v núdzi. Dieťa sa cíti samo, opustené, ponížené, má strach a potrebuje ochranu. Očakáva, že ho niekto vypočuje, vysvetlí mu situáciu, dodá mu odvahu a navedie k vlastným rozhodnutiam. Pred samotným rozhovorom sa jasne určí časový rozsah. To ho núti držať sa štruktúry rozhovoru. Tento proces možno rozdeliť na štyri úseky:

  1. Nadviazanie kontaktu
  2. Fáza vysvetľovania
  3. Hlavná fáza
  4. Rozlúčka

1. Nadviazanie kontaktu (predstavenie sa, nadviazanie kontaktu a vzbudenie dôvery = vytvorenie bezpečného priestoru)

Ak nás deti ešte nepoznajú, nadviažeme prvý kontakt pozdravom a predstavením sa: "Ahoj, moje meno je...". Často deti začínajú otázkou: "Môžem s vami hovoriť?"

Odpoveďou môže byť: "Samozrejme, mám teraz 20 minút čas. Môžeme sa otvorene porozprávať, musím zachovať mlčanlivosť."

V tejto fáze je dôležité opatrne vzbudiť dôveru. Každý musí cítiť, že ho akceptujú. Už tu sa začína budovanie pozitívneho vzťahu. Ten je dobrým základom pre vytvorenie komunikačného procesu.

2. Fáza vysvetľovania (Ako ti môžem pomôcť?)

Objasnenie aktuálnej situácie:

Aby sme mohli súčasný stav zmeniť, musíme ho najskôr pomenovať. V prvom kroku tejto fázy ide o to, aby sociálny pedagóg/psychológ načúval príbehu, v druhom kroku je treba objasniť, prečo dieťa prišlo: "Rozumiem, šikanujú ťa, pretože..."

Je to tak?

Cieľom tejto fázy je, aby si deti a dospievajúci uvedomili svoju zodpovednosť na riešení súčasnej situácie, aby vyvinuli aktivitu a chceli situáciu zmeniť. Nie je cieľom predkladať riešenia, úlohou detí a dospievajúcich je, aby ich vyvíjali sami.

V tejto fáze ide o to, aby sme podnietili dieťa vyrozprávať situáciu, ktorú prežilo. Je dôležité začať opatrne vytvárať vzťah založený na dôvere. Každý musí cítiť, že ho akceptujú. Väčšinou v tomto momente ešte nie je úplne jasné, čo by bolo možné v budúcnosti dosiahnuť. Akú predstavu či očakávania má obeť? Ako sa ja ako poradca staviam k danej téme? Môžem dieťa pozitívne podporiť? Odkážem ho na kolegov? Vysvetľovanie môže trvať rôzne dlho. Potrebujem dodatočné informácie, napr.:

  • Sociálne okolie
  • Kde žiješ?
  • Problémy v okolí
  • Ako sa to stalo?
  • Ako by ťa opísali druhí?

3. Hlavná fáza (analyzovanie problému)

Obete sú znovu konfrontované s problémom. Cieľom je získať informácie.

  • "Keby dnes v noci prišla víla a vyriešila tvoj problém, čo by bolo iné?"
  • "Čo by sa stalo, keby si sa s kamarátmi porozprával, prečo sa tak správajú?"
  • "Keby si mal tri želania, čo by si chcel, aby sa ti splnilo?"
  • "Kto by ťa mohol podporiť?"
  • "Ako by si sa cítil, keby sa tento problém vyriešil?"
  • "Čo by sa potom zmenilo?"

Načrtávajú sa možnosti riešenia. Teraz sa začína cielená práca.

V záverečnej fáze pedagóg s dieťaťom spoločne vyvinú možnosti, ako postupovať ďalej. Ťažisko každého problému je iné, preto aj postupy budú rôzne.

4. Rozlúčka (výsledok, ďalší priebeh, rozlúčenie sa)

Zhrnieme výsledky a rozlúčime sa vždy so zopakovaním, aký je ďalší možný krok, na ktorom sme spoločne počas sedenia pracovali.

Späť na začiatok